KULTÚRA KONCA

↭ monoperformancia*****​

​​

* Koniec sa neprejavil.
* * Nejako to pokračovalo, ale určite nie ďalej.
* * * Nechcieť konce, čo sú nové začiatky.
* Chcieť od A do B.
 

* * Ako tomu má potom človek rozumieť.
* * Ako si to pamätať.
* * Ako sa vyrovnať s blížiacim sa koncom, ktorý stále nechodí?

​

IMALGOT:  Zvažovanie nových začiatkov pre moju rodinu, možno v Severnom Taliansku, možno s fujarou v ruke,  možno v opustení minulosti - predstáv o tom, ako sa mám cítiť v materstve, partnerstve a pracovných nastaveniach v čase, keď sa na Slovensku všetko mení. Zámerne nehovorím končí a zámerne preto, lebo na to chcem prísť až na javisku.

​

Novinka Kultúra konca, ktorú zoskupenie Jedným dychom koncom mesiaca odpremiérovalo v Zrkadlovom háji, je zasa stelesnením aktivity a odhodlania. Keďže „nie sú peniažky“ (lebo zdeštruovaný FPU), režisérka Veronika Malgot pracovala s tým, čo mala k dispozícii a vytvorila one woman show. Vzniklo tak sugestívne dielo, ktoré poodhaľuje jej vnútro (úvahy o materstve, emigrácii, plánoch do budúcnosti), ale komentuje aj súčasný svet s čoraz nejasnejšími zajtrajškami. Malgot si ako žena činu napriek nepriazni osudu sama vytvára príležitosti, ktoré doposiaľ nemala – chcela hrať klasiku, urobiť muzikál či spievať Mariku Gombitovú, a v Kultúre konca to všetko (v istej miere) môže. Ukazuje sa ako podmanivá performerka, ktorá si publikum dokáže získať svojou úprimnosťou, ľahkosťou aj pri načieraní do hĺbok tém a nepredvídateľnosťou konania. Jej schopnosť pretaviť aj smútok, pocity konca či beznádeje do tvorivého činu je v týchto časoch vítanou inšpiráciou. BARBORA FORKOVIČOVÁ​​