MUD ∗ it takes two to know one
______________________
↭Intermediálne site-specific performatívne dielo*****
*Prečo existujú „nevypovedané“ vety?
Prečo existujú rôzne verzie toho, ako sa nejaká situácia odohrala?
Je absolútny súcit odpoveďou?
...o potrebe pozornosti, projekciách a vnútorných vetách, ktoré zostávajú nevypovedané. O priestore medzi tým, čo ukazujeme, a tým, čo si ponechávame pre seba.
O autentickej, surovej podstate človeka — o tom, čo sa v nás mieša, sedimentuje a stále hľadá formu.
Inštalácia prepája obraz, text, zvuk, performanciu a situácie na hrane intimity a verejnosti. Fragmenty otázok, monológov, svetelných objektov, projekcií a telesnej prítomnosti vytvárajú nestabilné pole významov — priestor, v ktorom sa autenticita mení na obraz a obraz na obranný mechanizmus.
Dielo skúma človeka ako bytosť odkázanú na pohľad druhých, na vlastné projekcie aj na neustále vytváranie alternatívnych verzií seba samého. Pracuje s napätím medzi blízkosťou a odstupom, potrebou byť videný a strachom zo skutočného odhalenia.
Vzniká prostredie pripomínajúce mentálnu krajinu: miesto sedimentovaných emócií, zlyhaní, túžob, záložných plánov a viet, ktoré nikdy neboli vyslovené nahlas.
Tím:
performancia, texty: Libuša Bachratá a Veronika Malgot
fotografie a videá: Quentin Jourdet
hudba: Juraj Čech
fotografie z inštalácie: Eva Sosiak
videozáznam z inštalácie: Slavo Zrebný
Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Dielo bolo realizované v premiére a reprízach :
26. 5. 2026 o 19:00
27. 5. 2026 o 18:00 a 20:00
na Silvánskej 472 v Bratislave
.png)
Ako šuští igelit? Ako mi tiká mozog, keď je v miestnosti: tension room; tak veľa objektov? Vecí starých, zabudnutých, no práve teraz znovu objavených, ponúknutých mne. Nánosy a blato, ktoré sa usádzajú – alebo sa už definitívne usadili. Mentálne usadeniny spomienok vyvierajúce z fyzických rekvizít v: tension room, niektoré zakryté igelitom, ktorý sa letmo chveje vo vzduchu. Zakrýva to, čo je za ním, a funguje takmer ako čistý štít pred tým, čo sa mi má naplno odhaliť. Fotografie Quentina Jourdeta sú hmlisté; hoci prekrývajú haldy vecí, aj ony samy sú zvláštne neurčité. Som stopercentne človekom, keď viem, že sám seba nevidím ani na dosah?
K týmto usadlostiam a nánosom vytvárajú Libuša Čižmárik Bachratá a Veronika Malgot živý protipól – energiu.
Nikdy som nejedla narodeninovú mrazenú smotanovo-piškótovú tortu, až keď o nej Libuša rozpráva a Veronika mi ju podáva... aký je to pocit? Kolektívne sa mne a vám všetkým rozplýva na jazyku, ako na prvej letnej oslave.
Vypla som hlavu. Nesnažte sa to celé racionalizovať!
Moja obľúbená bola hneď prvá miestnosť – priestor na opätovné oslávenie vášho, môjho vlastného života. Asi som si nezaspievala, lebo nerada spievam, no potom som pozorovala, ako spievajú iní. Pokojne, neurčito, spievajú svojmu vlastnému životu a usmievajú sa na seba. Ignorujú blato, ktoré sa tvorí vôkol nich a ktorému budú musieť čeliť v ďalších miestnostiach. Divák tu nie je len pozorovateľ, je partner v dialógu. Jeho prítomnosť, jeho pochopenie, moje vnútorné utíšenie a priestor na rozjímanie. Na Silvánskej ulici v Karlovke bola prijímateľom dopriata hodina ticha v hudbe – ticha v premýšľaní a času na čistú konfrontáciu.
Recenzia: Zuzana Rimáková
Foto: Eva Sosiak